Skip to content

Beata Solitudo

19/08/2014

Převzato z webu Hrdosti.

Léon Degrelle

(Tento text nám zaslal slovenský kamarád – děkujeme!)

Fragment z knihy Planúce duše Leona Degrella

Spoločnosť je najčastejšie iba povyk, rozruch, zmätok okolo vlastnej samoty. Neustále vyhladávanie takzvaného vzrušenia je strachom pred ocitnutím sa samým so sebou. V skutočnosti je to morálny útek.

*

Ako je možné pomýliť si radosť s nepretržitým prebývaním v hlučnom dave? Prečo je, aby sa považovať za šťastného, nutné prebývať v spoločnosti iných ludí? Stretávame sa vtedy len s povrchnosťou iných, zdielame len ich strojené či povrchné správanie. Môže to by príležitosť chvílkovej zábavy či rozptýlenia, niečím na spôsob závanu povetria. Jednako, aký len rozdiel medzi tou plytkou zábavou a hlbokou i zásadnou radosťou, plynúcou z prebývania so samým sebou, z analyzovania svojich intímnych myšlienok a najskrytejších citov! V nich vidieť všetko, možno preniknúť do podstaty vecí.

*

Popierať silu a hojnosť pravej radosti by bolo negáciou vnútorého žitia.

Samota poskytne duši skvelú príležitosť, aby sa poznala, opatrila a formovala. Iba prázdne hlavy a nestále srdcia sa boja zostať v tichu samé so sebou. V takých chvílach vlastne vidíme, či sú naše city pevné a či to náhodou nebola len prázdna vrava. Vznešené city môžu žiť vlastným životom, bez fyzickej prítomnosti. Naproti tomu, odosobnenie ich očisťuje a znásobuje.

*

Radosť – tá radosť, ktorá trvá ako blok žuly pod prúdom žitia, ktorá nikdy neopúšťa ani nenarieka – skrýva sa vo vnútornej vojne, vo vnútornom nadchnutí: sebadisciplína, vláda nad sebou, očistenie, zušlachťovanie, odvaha myslenia.

*

Ako lahko je byť tchorom a slabochom tvárou v tvár duchovnému vypätiu! Mať silu, aby rozšíriť svoj tajomný svet, horúco milovať, to znamená obetovať sa v mlčaní, bez opory! Ludia uprednostňujú zabudnúť o týchto základných radostiach, aby sa uspokojili zvyčajnými pôžitkami, považovanými za najlepšie, po ktorých velmi často ostane len prach v srdci a rany krídel.

*

Mystici poznali ono neupretržité úsilie vnútorného života. Boli snáď kôli tomu menej šťastní? Či pociťovali menej radosti než my, ktorí tárame, obklopení tvárami na ktorých vidíme len zdania, a živýme sa slovami ktoré zanikajú spolu s ozvenou?

*

Fyzická prítomnosť ani nieje nutná. Milovať, byť naplnený najvznešenejšou radosťou srdca, možno rovnako dobre v odlúčení od sveta, dokonca v stave smrti.

*

Pokial sa raz a navždy nevyslobodíme od vonkajších faktorov, pokial sa nenaučíme žiť v samote, to znamená v najskutočnejšej, nikým nenarúšanej spoločnosti, dovtedy nestaneme na prahu radosti.

*

Miesto sťažovania sa na samotu, je treba ju velebiť a využiť tú netušenú príležitosť, pozastaviť sa v tichu nad sebou a zároveň nad sebou plne a skutočne zavládnuť, dokonca nad najrozpornejšími myšlienkami.

No comments yet

Napsat komentář

Vyplňte detaily níže nebo klikněte na ikonu pro přihlášení:

WordPress.com Logo

Komentujete pomocí vašeho WordPress.com účtu. Log Out / Změnit )

Twitter picture

Komentujete pomocí vašeho Twitter účtu. Log Out / Změnit )

Facebook photo

Komentujete pomocí vašeho Facebook účtu. Log Out / Změnit )

Google+ photo

Komentujete pomocí vašeho Google+ účtu. Log Out / Změnit )

Připojování k %s

%d bloggers like this: